Divadlo na Slovensku reálne aj virtuálne

Snáď všetci sme si vydýchli, keď prestala platiť povinnosť nosenia rúšok a respirátorov v interiéri – či už v práci, v obchodoch alebo v kultúrnych ustanovizniach.
Znovu sa môžeme usmiať na pani predavačku za pultom s lahôdkami, lepšie vytušiť emócie kolegov na pracovnej porade a z plných pľúc sa zasmiať v divadle.

Práve umenie, kultúra a divadlo patrili počas pandémie k najviac zasiahnutým a skúšaným oblastiam. Spomíname ich aj vo Výročnej správe o internete na Slovensku za rok 2021, kde uvádzame niekoľko štatistík a údajov za toto obdobie.

Na osobné skúsenosti z tohto obdobia a na to, ako podľa neho ovplyvnila pandémia život umelcov a celkovo umenie na Slovensku, sme sa opýtali sympatického zabávača a na sociálnych sieťach aktívneho herca Štefana Martinoviča.

Aké boli Vaše skúsenosti s vytváraním obsahu na sociálne siete pred pandémiou? A vôbec v elektronickej komunikácii?

Š.M.: Obsah na sociálne siete vytváram spontánne, nekalkulujem. Keď mi niečo napadne, tak to postnem. Ak nie, nedávam posty nasilu. Pred pandémiou boli ľudia otvorenejší, spoločnosť nebola tak veľmi polarizovaná.

Ak sa pozrieme napríklad na divadlo La komika, prípadne aj inde, ako by ste opísali technologické zručnosti svojich hereckých kolegov? Sú s nimi tak zžití ako Vy? Považujete sa za technologicky zručnejšieho ako Vaši kolegovia alebo ste štandard?

Š.M.: Myslím si, že som štandard. Mám kolegov, ktorí sociálne siete neriešia, prípadne v nich nie sú takí zruční. Súvisí to aj s tým, že ich to až tak nebaví. Naopak, kolegyňa Zuzka Vačková je podľa mňa vo využívaní možností sociálnych sietí ďaleko predo mnou.

Ako podľa Vás reagovali na nečakanú situáciu a vynútené zmeny divadlá na Slovensku? Ako tieto zmeny vnímali herci?

Š.M.: Každý to prežíval inak. A samozrejme, tých vĺn bolo viac. Ja som si prešiel od pozitívneho prijatia, cez lenivosť až takmer k vyhoreniu.

Priniesol Vám Váš “pobyt” vo virtuálnom priestore okrem zvýšenia popularity aj reálnu prácu a zárobok?

Š.M.: Áno, vďaka niektorým spoluprácam som výpadok príjmu z divadla a spoločenských akcií prežil rozhodne ľahšie.

Pociťujete nejakú potrebu budovania si svojho mena, teda svojej značky na internete? Ide to samo alebo treba k tomu nejakú aktivitu?

Š.M.: Nemám pocit, že si budujem meno alebo nebodaj značku. Využívam sociálne siete na zábavu, neberiem sa vážne. Aj keď samozrejme niekedy sa snažím otvoriť aj náročnejšie témy.

Ako pomohli počas pandémie inštitúcie, štát, vláda? Reagovali promptne? Boli ústretoví?

Š.M.: Promptní rozhodne neboli. Avšak patrím k šťastnejšej skupinke hercov, nakoľko som nebol na pomoc od štátu 100 percentne odkázaný. Mal som našetrené a prijal som to, že zarábam menej (mám na mysli rok 2020).
Neviem si predstaviť, čo by som robil, keby som bol na pomoci od štátu úplne závislý.

Je divadlo, herectvo oblasť, ktorá vie byť plnohodnotne prezentovaná aj virtuálne?

Š.M.: Rozhodne nie. Divadlo sa viaže na živý kontakt medzi hercom a divákom. Akýkoľvek prenos či záznam je len prenosom a záznamom, ale už nie divadlom.

Ako vnímate virtuálny priestor? Myslíte, že budeme v budúcnosti žiť len v ňom?

Š.M.: Ja verím, že ľudia sa budú naďalej chcieť stretávať. Ja teda určite. Stretnutie s kamošom pri vínku mi zatiaľ žiadny zoom či call nenahradil.

Cítite sa vo virtuálnom priestore bezpečne alebo sa potýkate s nejakými nebezpečenstvami? Vnímate tam existenciu nejakých rizík?

Š.M.: Vo virtuálnom priestore človek na seba musí prevziať zodpovednosť, že čokoľvek postne, prípadne okomentuje, môže byť použité proti nemu.

Ďakujeme za Váš čas a želáme Vám, divadlu a umeniu všeobecne len to dobré! Reálne aj virtuálne.